14Co/132/2023

Čo sa stalo

Žalobca tvrdí, že jeho služobná pohotovosť nebola započítavaná do fondu pracovného času a že jeho priemerný týždenný pracovný čas dosiahol 50,59 hod. týždenne, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice č. 1. Žalobca musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám a iným aktivitám. Súd prvej inštancie záveril, že smernica č. 1 sa vzťahuje na prejednávaný prípad a že žalovaná porušila článok 6 písm. b) smernice č. 1. Žalobca odpracoval 1 622,79 hod. služobnej pohotovosti, čo viedlo k dlhodobému porušeniu jeho základných osobnostných práv. Žalobca považoval za dostatočnú sumu požadovanú v sume 5 401,68 eur, ktorá predstavuje náhradu škody za nezapočítané hodiny služobnej pohotovosti. Žalovaná nanovo formálne namietala, že priemerný týždenný pracovný čas má byť prepočítaný na referenčné obdobie štyroch mesiacov, ale súd zistil, že žalovaná porušila právo žalobcu na ochranu zdravia a súkromie a rodinný život. Žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice č. 1, čo viedlo k oddeleniu od jeho vlastného sociálneho, súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb.

Prečo súd rozhodol takto

Súd prvej inštancie záveril, že smernica č. 1 sa vzťahuje na prejednávaný prípad, a že žalobca preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvojusvojichosobných, rodinných,priateľskýchvzťahov, fyzickejapsychickej relaxácii. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvojusvojichosobných, rodinných,priateľskýchvzťahov, fyzickejapsychickej relaxácii. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené skonštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 2 a 6 písm. b) smernice č. 1 vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv. Súd prvej inštancie záveril, že smernica č. 1 sa vzťahuje na prejednávaný prípad, a že žalobca preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvojusvojichosobných, rodinných,priateľskýchvzťahov, fyzickejapsychickej relaxácii. Súd prvej inštancie stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Súd prvej inštancie záveril, že smernica č. 1 sa vzťahuje na prejednávaný prípad, a že žalobca preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvojusvojichosobných, rodinných,priateľskýchvzťahov, fyzickejapsychickej relaxácii.

Celé rozhodnutie