14Co/28/2026

Čo sa stalo

Žalobca tvrdil, že v šiestich referenčných obdobiach odpracoval priemerný týždenný pracovný čas nad 48 hodín, čo porušuje jeho právo na maximálny týždenný pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Podľa jeho výpočtov sa jednalo o 53,36 hodín týždenne, 51,28 hodín týždenne, 55,39 hodín týždenne, 51,96 hodín týždenne, 52,26 hodín týždenne a 48,68 hodín týždenne. Žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj dni, ktoré podľa Smernice nemožno neutralizovať, vrátane ťažiskovej dovolenky. Žalovaná spochybňuje správnosť výpočtov žalobcu a tvrdí, že vychádzal z nesprávnych údajov. Súd prvej inštancie preukázal, že žalobca prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas a že jeho výpočty boli primerané. Odvolací súd však konštatuje, že v odvolacom konaní neboli splnené procesné predpoklady pre postup v zmysle zákona, a preto sa pri rozhodovaní vychádzalo zo zisteného skutkového stavu súdu prvej inštancie. Žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 769,98 eur za prekročený pracovný čas.

Prečo súd rozhodol takto

Odvolací súd priznal žalobcovi za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice za žalované obdobie sumu 1 000,- eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol, pretože žalobca preukázal dôvodnosť základu nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) voči žalovanej z dôvodu porušenia dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že u žalobcu bol prekročený maximálny limit priemerného týždenného pracovného času – nad rozsah 48 h, v dvoch zo šiestich referenčných obdobiach, a teda prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia. Odvolací súd v rámci zákonnom priznanej miery voľnej úvahy pristúpil k primeranému zníženiu výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, aby zodpovedala rozsahu a intenzite zásahu do práv žalobcu, a teda náhrada nemajetkovej ujmy musí byť primeraná k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Žalobca odpracoval 1 757,12 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, a priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v jednotlivých šesťmesačných referenčných obdobiach predstavoval 53,36 hodín týždenne, 51,28 hodín týždenne, 55,39 hodín týždenne, 51,96 hodín týždenne, 52,26 hodín týždenne a 48,68 hodín týždenne, čo prekročilo maximálny limit týždenného pracovného času. Odvolací súd uvádza, že námietka žalovanej je čiastočne dôvodná, keď smerovala k namietnutiu konkrétnych dní, ktoré nemali byť predmetom neutralizácie pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času, a teda žalovaná nemohla zásadne odmietnuť dôkazovú základňu žalobcu. Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní neboli naplnené procesné predpoklady pre postup v zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal odvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, čo znamená, že súd prvej inštancie mal za preukázané skutkové stavy, ktoré sú dôkazovou základňou žaloby.

Celé rozhodnutie