14Co/4/2024

Čo sa stalo

Žalobca žalovanému uplatňoval nárok na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktoré sa týkalo služobného pomeru príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Žalobca tvrdil, že žalovaný nezohľadnil dovolenku, práceneschopnosť, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času a nezapočítal hodiny služobnej pohotovosti do pracovného času. Žalobca odslúžil služobnú pohotovosť v rozsahu 1 814,04 hodín, čo prispelo k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného pracovného času. Žalobca uviedol, že žalovaný nezohľadnil jeho priemerný pracovný čas, ktorý dosahoval 53,78 hodín týždenne, a že jeho práva boli porušované. Žalovaný odmietal uplatnenie Smernice na služobný pomer hasičov a tvrdil, že žalobca neosvedčil nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca musel odpracovať viac ako povinný týždenný pracovný čas a že práva žalobcu boli porušované.

Prečo súd rozhodol takto

Súd prvej inštancie zistil, že žalobca nezohľadnil nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov, čo vedie k opakovanému prekročeniu maximálneho prípustného týždenného pracovného času podľa Smernice. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore so Smernicou, keď celkom nepochybne čl. 2 bod 1., 2. a čl. 6 písm. b) Smernice neboli do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, resp. vôbec. Súd prvej inštancie mal za preukázané naplnenie podmienok pre priznanie náhrady ujmy, pretože žalobca musel odpracovať viac ako povinný týždenný pracovný čas. Súd prvej inštnecie uviedol, že nárok žalobcu sa po právnej stránke analogicky subsumuje pod ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobitnosti. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pretože žalobca bol v celom rozsahu úspešný. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca musel odpracovať viac ako povinný týždenný pracovný čas, čo spôsobilo neoprávnený zásah do jeho práv.

Celé rozhodnutie