16C/23/2024

Čo sa stalo

Žalobca tvrdí, že žalovaný nezapočítal čas služobnej pohotovosti a náhradného voľna do pracovného času, čo viedlo k odpracovaniu viac hodín, než bolo povinné v zmysle smernice 2003/88/ES. Žalobca odpracoval 2.633,69 hodín služobnej pohotovosti v období od apríla 2021 do februára 2024, čo prekročilo limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice. Žalovaný odmietal zodpovednosť za škodu a tvrdil, že smernica sa na hasičov nevzťahuje. Súd zistil, že žalobca pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín služobnej pohotovosti, a že žiadna z odpracovaných hodín nebola v rozpore s právnymi predpismi. Žalobca tvrdí, že žalovaný zásah do jeho súkromného a rodinného života, čo viedlo k nemajetkovej ujme. Súd považoval za preukázané, že žalobca odpracoval 2.004,35 hodín služobnej pohotovosti a že žalovaný je povinný zaplatiť náhradu škody v rozsahu 100 %.

Prečo súd rozhodol takto

Žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal zásah do súkromného a rodinného života, čo znamená, že žaloba nezabudla na preukázanie zásahu do súkromného a rodinného života, čo je nevyhnutným predpokladom pre zodpovednosť žalovaného. Súd dospel k záveru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva únie boli v prejednávanom spore splnené, pretože porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie a vznikom škody existuje príčinná súvislosť. Súd dospel k záveru, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času, pretože pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Súd dospel k záveru, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho služobného času, pretože v zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. sa za služobný čas posudzuje aj čerpanie dovolenky, platené služobné voľno a náhradné voľno za nadčas a službu vo sviatok, kým v zmysle smernice 2003/88/ES sa za pracovný čas považuje len skutočne odpracovaný čas a dovolenka a rôzne voľná sa považujú za čas odpočinku. Súd dospel k záveru, že porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora. Súd dospel k záveru, že zásah do osobnosti žalobcu bol preukázaný, pretože zásah do osobnosti musí byť neoprávnený a objektívne spôsobilý, a v prípade žalobcu sa tento zásah preukázal.

Celé rozhodnutie