14Co/18/2026

Čo sa stalo

Žalobca tvrdí, že v štyroch referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Žalovaná nepresadila maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h a neprijala nevyhnutné opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas. Súd prvej inštancie zistil, že v každom z referenčných období došlo k prekročeniu 48 h týždenného pracovného času. Žalobca tvrdí, že výkon práce v hasičskom zbore nepriaznivo vplýva na jeho súkromný a rodinný život a spôsobil zásadné negatívne dôsledky na jeho osobný život. Žalobca domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 808,18 eur, pričom vychádzal z nezapočítania neaktívnej pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času. Žalovaná spochybňuje spôsob výpočtu priemeru a uvádza, že žalobca neuniesol bremeno dôkazu. Súd prvej inštancie správne vychádzal z údajov odpracovaných hodín na výplatných páskach a údajov o počte dní školení, dovoleniek, OČR, PN. Žalovaná uviedla, že podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva únie nemožno uplatniť v tomto konaní, keďže nesprávne transponovaný čl. 2 ods. 1 Smernice nepriznáva žiadne práva. Žalobca tvrdí, že neboli účinné popreté tvrdenia o dĺžke priemerného týždenného pracovného času a že žalovaná nepovažovala napadnuté rozhodnutie za právne správne, náležite a preskúmateľne odôvodnené.

Prečo súd rozhodol takto

Súd prvej inštancie zistil, že v každom z referenčných období došlo k prekročeniu 48 h týždenného pracovného času, čo predstavuje porušenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalobca preukázal danosť nároku na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy z dôvodu nedostatočne transponovanej Smernice 2003/88/ES. Žalovaná nepoprela, že vo 4 zo 6 referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času, čo potvrdil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne vychádzal z údajov odpracovaných hodín na výplatných páskach a údajov o počte dní školení, dovoleniek, OČR, PN. Žalovaná argumentovala, že žalobca pri výpočte ujmy vychádzal striktne z nezapočítania neaktívnej pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času, pričom nemajetková ujma mala vychádzať len z hodín, ktoré boli nad rámec 48 h pracovného času, nie z hodín, ktoré boli v súlade so Smernicou. Súd prvej inštancie vykonal vlastné prepočty, ktoré boli založené na údajoch odpracovaných hodín a nezohľadnil závery žalovanej.

Celé rozhodnutie