9C/18/2023

Čo sa stalo

Žalobca tvrdí, že mu zamestnávateľ zasahoval do práva na súkromie a rodinný život, pretože nezapočítava do týždenného pracovného času služobnú pohotovosť, čo porušuje Smernicu 2003/88/ES. Žalobca odpracoval nad povolený limit hodín služobnej pohotovosti a tvrdí, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne transponoval Smernicu, čím sa negarantoval 48-hodinový pracovný čas. Žalobca považuje za zásah, že mu vypláca odmenu za služobnú pohotovosť, a tvrdí, že to spôsobilo jeho nemôcť voľne nakladať s časom. Žalovaný odmietne, že by mohol byť zodpovedný za porušenie práva Únie, a uvádza, že služobná pohotovosť nie je súčasťou štátnej služby. Súd považuje za zistené, že žalobca dostáva odmenu za služobnú pohotovosť a že zákon nesprávne transponoval Smernicu, čo vedie k porušeniu práva Únie. Žalobca tvrdí, že jeho práva boli nesprávne zneužité a že jeho život bol ovplyvnený nedostatočným odpočinkom.

Prečo súd rozhodol takto

Súd považuje za preukázané, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Toto porušenie je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá ponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Súd zistil, že žalovaný odchýlil od ustanovení smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Zásah do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR) bol preukázaný, pretože žalobca pracuje týždenne viac než 48 hodín, čo má vplyv na jeho súkromie a rodinný život. Súd považuje za preukázané, že jedný služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby a služobnej pohotovosti, čo znamená, že jeho pracovný čas prekračuje 48 hodín týždenne. Nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcovi môže byť posúdený ako nemajetková ujma v zmysle slovenského práva. Súd zistil, že žalobca dostáva odmenu za služobnú pohotovosť, čo znamená, že jeho právo na náhradu škody je záväzné. Súd považuje za preukázané, že žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti, čimi a aká škoda mu bola spôsobená, čo však neznamená, že nárok na náhradu škody neexistuje. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa slovenského práva musí byť primerané, aby mohlo zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Súd poukázal na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobných prípadoch priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur do 4.759,99 eura. Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu 'pracovný čas' v zmysle Smernice 2003/88/ES. Súd zistil, že žalobca v predložených tabuľkách a následných komentároch k nim (výpočty uvedené v žalobe pod jednotlivými tabuľkami) úplne mylne interpretuje, pre tento prípad kľúčový pojem 'pracovný čas' v zmysle smernice. Súd konštatoval, že výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napr. karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod.). Zásada efektivity – náhrada škody nemôže byť upravená tak, aby viedla k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi. Súd považuje za preukázané, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume 2.000 Eur nárok, a teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Celé rozhodnutie