16Co/31/2024

Čo sa stalo

Žalobca, ktorý je hasičom na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Revúcej, tvrdí, že Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času, vrátane nadčasov na 48 hodín. Podľa žalobkyne sa týždenný pracovný čas žalobcu skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien a 7,5 hodinovej pracovnej pohotovosti, čo zodpovedá 24 hodinovej pracovnej zmene, čo pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobca uvádza, že zákony Slovenskej republiky neupravujú, že služobná pohotovosť hasičov je súčasťou týždenného pracovného času. Žalobca tvrdí, že trvanie zásahu do jeho osobnostných práv trvá niekoľko rokov a došlo k zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok a na vedenie súkromného rodinného života. Žalobca si nároky uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020 a žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.176,82 EUR spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od doručenia žaloby. Žalovaný odmietal priznávať nárok na náhradu škody a uvádza, že vnútroštátna úprava neodporuje ustanoveniam Smernice 2003/88/ES. Súd zisťoval, že žalobca odrobil nad rámec 48 hodinového priemerného pracovného času za žalované obdobie (júl 2020 – jún 2023) cca 630 hodín a že porušenie čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné. Súd považoval za rozporný so zákonom a judikatúrou súdov nárok žalobcu na úroky z omeškania.

Prečo súd rozhodol takto

Okresný súd považuje za rozporný so zákonom a judikatúrou súdov nárok žalobcu na úroky z omeškania, pretože žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Žalobca nespochybnil záver okresného súdu o výške peňažného zadosťučinenia, ktoré bolo priznané žalobcovi za porušenie práva žalobcu na realizáciu jeho súkromného a rodinného života v mimopracovnom čase, ktoré práva má zabezpečiť právne záväzná úprava na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času. Súd považuje za zistené, že žalobca je zodpovedný za tvrdené individuálne okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd zisťoval, že žalovaný dochádzalo často k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Súd považoval za zistené, že žalobca je zodpovedný za tvrdené individuálne okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Celé rozhodnutie