14Co/64/2023

Čo sa stalo

Žalobca, ktorý je príslušníkom hasičského zboru, tvrdil, že jeho týždenný pracovný čas pravidelne prekračuje 48 hodín, čo viedlo k stratě času odpočinku a zásahu do jeho voľného času, vrátane súkromného a rodinného života. Žalovaná odmietala zaplatiť náhradu trov konania a uviedla, že smernica sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Súd prvej inštancie zistenými skutočnosťami potvrdil, že žalovaná uplatňovala smernicu nesprávne a že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením smernice a škodou žalobcu. Súd rovněž považoval za preukázané, že pracovná doba žalobcu presahovala maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a že žalobca trpí následkami zásahu do jeho práva na ochranu zdravia. Žalobca tvrdil, že jeho nárok na náhradu škody spájal s porušením nároku na odpočinok a zásahom do voľného času, ktorý by inak venoval rodine, priateľom a osobnému rozvoju. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť.

Prečo súd rozhodol takto

Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaná uplatňovala smernicu nesprávne, čo vedie k porušeniu práva Európskej únie. Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko z rozhodnutí súdneho dvora vyplýva, že za okolosti osobitnej závažnosti možno považovať len prírodné a technologické katastrofy, a teda žalobca nemohol považovať za osobitne závažný prípad. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice, čo spôsobilo stratu času na odpočinok a na voľný čas trávený s rodinou. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca trpí následkami zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, čo je zásah do osobnosti. Súd prvej inštancie uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas, upravený predmetným ustanovením, dodržaný. Odvolací súd uvádza, že čl. 6 písm. b) smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, a teda žalovaná porušila toto ustanovenie.

Celé rozhodnutie