15Co/13/2025

Čo sa stalo

Žalobca tvrdil, že v období od 1. apríla 2021 do 29. februára 2024 vykonával štátnu službu v zmenovej prevádzke, pričom po každej 16-hodinovej zmene bol pravidelne zaraďovaný do 8-hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku. Pohotovosť prebiehala bez prerušenia a výlučne v priestoroch zbrojnice, kde bol nepretržite prítomný a pripravený okamžite reagovať na zásah. V dôsledku tohto režimu bola dlhodobo a vážne narušená rovnováha medzi pracovným a súkromným životom, čím došlo k zásahu do osobnostných práv, najmä práva na zdravie, odpočinok, súkromie a rodinný život. Žalobca počas rozhodného obdobia vykonal 2 219,95 hodín služobnej pohotovosti, všetky v priestoroch pracoviska. Žalovaná Slovenská republika odmietala zásah do práva na odpočinok, argumentovala, že služba príslušníkov HaZZ má špecifickú povahu a nevzťahuje sa na ňu smernica 2003/88/ES. Súd prvej inštancie uznal, že pohotovosť vykonávaná na pracovisku, pri ktorej je pracovník objektívne viazaný na konkrétne miesto a obmedzený v možnosti nakladať so svojím časom, musí byť kvalifikovaná ako pracovný čas. Súd tiež uznal zníženie kvality života ako zásah do osobnostných práv a právo na náhradu vecnej škody.

Prečo súd rozhodol takto

Súd prvej inštancie správne uznal, že pohotovosť vykonávaná na pracovisku, pri ktorej je pracovník objektívne viazaný na konkrétne miesto a obmedzený v možnosti nakladať so svojím časom, musí byť kvalifikovaná ako pracovný čas, čo sa zároveň zhoduje s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. vec C-397/01 D.). Súd prvej inštancie priznal náhradu za všetky hodiny určenej pohotovosti, čím implicitne vylúčil, že by počas nariadenej pohotovosti vznikla akákoľvek ujma, čo však neodporuje právnej úprave, pretože náhrada nemajetkovej ujmy sa nevzťahuje na fyzickú škodu, ale na zásah do osobnostných práv. Súd prvej inštancie správne uznal zníženie kvality života žalobcu ako zásah do osobnostných práv, čo sa zároveň zhoduje s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. vec C-518/15). Súd prvej inštancie správne vychádzal z údajov z dochádzkového systému SAP, čo umožnilo presné určenie pracovného času a preukázanie porušenia práva EÚ. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie ohľadom konkrétneho priebehu služieb či zásahov počas pohotovostí, čo však neodporuje právnej úprave, pretože žalobca dostatočne špecifikoval povahu zásahu do svojich práv a súd považoval zvolený spôsob výpočtu za logický, primeraný a konzistentný s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov. Súd prvej inštancie nezaznamenal žiadnu z námietok žalovaného za dôvodnú, pretože žalobca uplatnil presne špecifikovaný nárok vo výške 6 225,22 EUR, ktorý sa založil na zásade formálnej pravdy a povinnosti účastníka riadne tvrdiť a navrhovať dôkazy.

Celé rozhodnutie